Medzinárodný súdny dvor

Založený v roku 1945 Chartou OSN, Súd začal pracovať v roku 1946 ako nástupca Stáleho súdu medzinárodnej spravodlivosti. Štatút Medzinárodného súdneho dvora, podobný štatútu jeho predchodcu, je hlavným ústavným dokumentom, ktorý tvorí a upravuje Súdny dvor.

Pracovné zaťaženie Dvora zahŕňa širokú škálu súdnych činností. Po tom, ako súd rozhodol, že tajná vojna Spojených štátov proti Nikarague bola v rozpore s medzinárodným právom, sa Spojené štáty v roku 1986 vzdali povinnej súdnej právomoci, aby prijali právomoc súdu iba na základe prípadu. Kapitola XIV charty Organizácie Spojených národov oprávňuje Bezpečnostnú radu OSN vykonávať rozhodnutia Súdneho dvora. Takéto presadzovanie však podlieha vetu piatich stálych členov Rady, ktoré Spojené štáty použili v prípade Nikaraguy.

Medzinárodný súdny dvor sa skladá z pätnástich sudcov, ktorých Valné zhromaždenie OSN a Bezpečnostná rada OSN zvolia na deväť rokov zo zoznamu osôb nominovaných národnými skupinami v Stálom rozhodcovskom súde. Voľby sú rozložené a každý tri roky sa volia piati sudcovia, aby sa zabezpečila kontinuita v rámci súdu. Ak by sudca zomrel vo funkcii, v praxi sa vo všeobecnosti rozhodlo zvoliť sudcu vo zvláštnych voľbách na ukončenie tohto mandátu.

Žiadni dvaja sudcovia nesmú byť štátnymi príslušníkmi tej istej krajiny. Podľa článku 9 by členstvo v súde malo predstavovať hlavné formy civilizácie a hlavných právnych systémov sveta. V podstate to znamenalo spoločné právo, občianske právo a socialistické právo. Existuje neformálne pochopenie toho, že kreslá budú rozdelené podľa geografických regiónov, takže pre západné krajiny je päť kresiel, tri pre africké štáty (vrátane jedného sudcu frankofónneho občianskeho práva, jeden anglofónneho obyčajného práva a jedného arabského), dva pre východné Európske štáty – visitar, tri pre ázijské štáty a dve pre štáty Latinskej Ameriky a Karibiku. Päť stálych členov Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov (Francúzsko, Rusko, Čína, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty) má vždy sudcu na súde a tým obsadzuje tri západné kreslá, jedno z ázijských kresiel a jedno z východoeurópskych kresiel – humidificador casero para bebes.

Článok 6 Štatútu stanovuje, že všetci sudcovia by mali byť volení bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť medzi osobami s vysokým morálnym charakterom, ktorí sú buď kvalifikovaní na najvyššiu súdnu funkciu vo svojich domovských štátoch, alebo sú známi ako právnici s dostatočnou právomocou v medzinárodnom práve. Sudcovia Medzinárodného súdneho dvora nemôžu zastávať inú funkciu alebo konať ako právni poradcovia. Sudca môže byť odvolaný iba jednomyseľným hlasovaním ostatných členov Dvora audítorov.
Sudcovia môžu vydávať spoločné rozhodnutia alebo dávať svoje vlastné samostatné stanoviská. Sudcovia môžu tiež predkladať samostatné nesúhlasné stanoviská. Článok 31 štatútu stanovuje postup, ktorým sudcovia ad hoc zasadajú v sporných veciach pred Súdom. Tento systém umožňuje každému účastníkovi sporového prípadu, aby vybrali jednu ďalšiu osobu, ktorá by mohla byť sudcom len v danom prípade. Je teda možné, aby na jednom prípade sedelo sedemnásť sudcov.

Systém sa môže v porovnaní s domácim súdnym procesom javiť ako zvláštny, ale jeho cieľom je povzbudiť štáty, aby predložili prípady. Napríklad, ak štát vie, že bude mať súdneho úradníka, ktorý sa môže zúčastniť na rokovaniach a ponúknuť znalosti miestnych sudcov a porozumenie štátu, môže byť ochotnejší podriadiť sa jurisdikcii súdu. Ad hoc sudcovia zvyčajne hlasujú v prospech štátu, ktorý ich menoval. Súdny dvor môže vytvoriť menšie komory, zvyčajne 3 alebo 5 sudcov, na vypočúvanie prípadov.